PMEK: Centrálna banka a zlatý štandard

428

Prinášame vám ďalší článok z knihy Pravda a mýty o ekonomickej kríze.

Funkcia centrálnych bánk sa v priebehu času vyvíjala. Z inštitúcie, ktorá mala zabezpečovať pôžičky vláde, sa v 19. storočí stal veriteľ poslednej inštancie komerčných bánk v prípade problémov s likviditou. V druhej polovici 19. storočia sa pri zavedení globálneho zlatého štandardu rozšírila funkcia centrálnych bánk aj na udržiavanie konvertibility domácej meny na zlato. Nakoniec sa ukázalo, že tieto ciele sú protichodné.

Zlatý štandard a rovnováha obchodu

Zlatý štandard bol systém, v ktorom krajiny mali zafixované hodnoty svojich mien k určitému množstvu zlata. Ich meny boli voľne vymeniteľné za zlato – ktokoľvek si mohol zmeniť domácu menu za zlato a opačne. Svetové meny preto boli k sebe tiež zafixované v pevnom pomere. To spôsobovalo, že svet mal prakticky jednu cenovú hladinu.

Pokiaľ nastala kríza v jednej krajine, poklesol ekonomický rast aj ceny. Pokles cien znamenal, že tovary vyrobené v tejto krajine boli lacnejšie ako inde vo svete. Zároveň dovoz tovarov zo sveta bol drahší. Krajina začala postupne dosahovať prebytok obchodnej bilancie – exportovala viac ako importovala. Tento pozitívny rozdiel priniesol príliv zlata. Príliv zlata znamenal príliv nových peňazí – infláciu. Ceny vzrástli a obchodná bilancia sa opäť dostala do rovnováhy. Zlatý štandard sa stal systémom automatickej regulácie obchodnej bilancie a cenových hladín.

Podobný mechanizmus vyrovnával aj platobnú bilanciu. Ak by sa v nejakej krajine objavila zaujímavá investičná príležitosť, do krajiny by sa dostal nový kapitál. Ten by zvýšil ceny a krajina by sa stala drahšia – začala by dosahovať deficit obchodnej bilancie. Zlato by odtekalo, čím by sa automaticky znižoval objem peňazí – začali by klesať ceny aj mzdy. Cenová hladina by poklesla.

Zlatý štandard mal viacero výhod aj nevýhod. Tou hlavnou výhodou bolo automatické vyrovnávanie globálnych ekonomických nerovnováh – nebolo možné, aby jedna krajina dosahovala permanentný prebytok či deficit svojej platobnej bilancie. Nevýhodu však bolo, že množstvo peňazí v tomto systéme bolo závislé od objemu zlata.

Pri poklese produkcie zlata a stále rastúcom globálnom obchode bola deflácia bežným javom. Deflácia zlepšuje pozíciu veriteľov a naopak, zhoršuje pozíciu dlžníkov, čo môže znieť ekonomicky lákavo, no politicky problematicky. Po páde autoritatívnych režimov a príchode liberálnej demokracie sa politika deflácie začala stávať pre voličov aj vlády neatraktívnou.

Operácie centrálnej banky

Vyrovnávanie nerovnováh platobnej bilancie presunom zlata medzi krajinami nie je príliš praktické riešenie. A tak centrálne banky začali proaktívne ovplyvňovať toky zlata svojou úrokovou politikou. Hlavným nástrojom bola diskontná sadzba. Je to sadzba, za ktorú si môže finančná inštitúcia požičať od centrálnej banky peniaze za určité krytie (kolaterál).

Zvýšením diskontnej sadzby sa zhorší dostupnosť peňazí – tie sa stanú drahšími a trhové úrokové sadzby vzrastú. Tým, že úroky vrastú, ekonomický rast spomalí a ceny poklesnú. Nerovnováha platobnej bilancie sa začne upravovať. Vyššie úrokové sadzby tiež znamenajú možnosť vyšších výnosov. To priláka do krajiny nový kapitál a zapláta diery v platobnej bilancii. Centrálne banky sa tak naučili svojou politikov úpravy krátkodobých úrokových sadzieb ovplyvňovať toky zlata.

Politika centrálnej banky balansovala medzi domácim cieľom – stabilitou finančného systému a zahraničným cieľom – stabilitou platobnej bilancie.

Obnovenie zlatého štandardu

Od svojho vzniku je politika centrálnej banky hľadaním nástrojov na riešenie stále nových problémov. Aj napriek tomu, že sa centrálne banky po väčšinu času snažili byť od vlády nezávislé, reálny stav vecí bol omnoho komplikovanejší. Centrálna banka sa prirodzene stala subjektom podliehajúcim politickým rozhodnutiam. Je to zrejmé aj z pohľadu na medzivojnové obdobie.

Prvá svetová vojna bola obrovským šokom pre celý globálny finančný systém, ktorý dovtedy preukazoval značnú stabilitu. So začiatkom vojny boli vlády a centrálne banky po celom svete nútené prísť s mnohými opatreniami na podporu vojnovej ekonomiky. V Európe medzi ne patrilo uzavretie akciového trhu a zastavenie vymeniteľnosti domácej meny za zlato. Zlatý štandard ostal pozastavený všade okrem Spojených štátov.

So vznikom Prvej svetovej vojny Veľká Británia oznámila, že sa po vojne vráti k zlatému štandardu, a to na úrovni predvojnového výmenného kurzu libry k zlatu. Túto ideu prezentovala aj po vojne napriek tomu, že cenová hladina výrazne vzrástla. Inflácia bola spôsobená najmä financovaním vojny novými vládnymi dlhopismi. Centrálna banka kupovala vládne dlhopisy, čím zvyšovala objem peňazí v obehu – inflácia prudko vzrástla.

Británia prišla cez vojnu o značnú časť svojho zlata, predajom ktorého financovala svoje vojenské výdavky. Okrem toho predávala aj svoje zahraničné finančné aktíva. Na druhej strane obchodu stáli najmä Spojené štáty, ktoré počas vojny zmenili svoje postavenie z čistého dlžníka na čistého veriteľa.

Vplyv prílivu kapitálu do USA mal vplyv aj na americkú ekonomiku, a to najmä z toho dôvodu, že Spojené štáty si zachovávali štatút vymeniteľnosti dolára za zlato.

Za bežných okolností príliv zlata do krajiny zvýši cenovú hladinu. Centrálna banka je následne nútená zvyšovať diskontnú sadzbu a ekonomiku spomaliť. V čase prebiehajúcej svetovej vojny by to však bola nezmyselná politika. Napriek prílivu zlata tak Fed držal úrokové sadzby stále pomerne nízko a ekonomika mohla rásť.

Britský zlatý štandard

Táto politika sa výraznejšie nezmenila ani po vojne. Dôvodom bola snaha ostatných krajín, najmä Veľkej Británie, obnoviť zlatý štandard. Jej cieľom bolo, aj napriek očakávaným značným ekonomickým ťažkostiam, vrátiť sa k predvojnovej parite voči americkému doláru. Aj keď ceny v USA vzrástli, v Británii vzrástli viac. Ak sa mal kurz vrátiť do pôvodných koľají, Británia musela zažiť prudký pokles cien – defláciu. Skutočne, medzi rokmi 1920 a 1923 domáca cenová hladina poklesla až o 50%. Nezamestnanosť vzrástla z 3% na 22% a stabilizovala sa okolo úrovne 10%.  Stále to však nestačilo a cenová hladina v USA bola nižšia ako v Británii.

Napriek tomu Winston Churchill v roku 1925 ako minister financií zaviedol opätovné obnovenie predvojnového výmenného kurzy libry voči zlatu (doláru). Devízové rezervy krajiny však boli stále relatívne nízke a ekonomika po rokoch deflácie slabá. Rozhodnutie odôvodnil tým, Veľká Británia si musí dostáť svojich záväzkov. Cieľom bolo obnovenie finančnej sily a dôveryhodnosti impéria. Možnosť, že by sa mohol zaviesť nižší kurz libry, nebola seriózne zvažovaná aj napriek výhradám Keynesa.

Sterilizácia Fedu

Cieľom Fedu bolo pomôcť obnoviť svetový zlatý štandard – chcel pomôcť Bank of England a zvyšoval množstvo dolárov v obehu. Cieľom bol vznik inflácie a následne obchodného deficitu, ktorý by zastavil príliv zlata do krajiny. No na strane druhej slabé a vojnou zničené európske ekonomiky nedokázali tento priestor využiť. Naopak, s rastom sily americkej ekonomiky a atraktívnosti akciového trhu príliv kapitálu do USA pokračoval.

Krajina, do ktorej prúdi zlato, má výhodu, že pomocou sterilizačných opatrení centrálnej banky sa príliv zlata nemusí preniesť do bankového systému. Sterilizácia je forma operácie na voľnom trhu, na základe ktorej centrálna banka predáva cenné papiere (vládne dlhopisy) a z trhu sťahuje bankovky. Znižuje sa tak objem aktív aj pasív centrálnej banky, ako ukazuje priložený obrázok.

Americká centrálna banka sa svojimi sterilizačnými opatreniami smažila chrániť domácu ekonomiku pred prílišnou infláciou a úverovou bublinou. No na strane druhej tým spomaľovala konvergenciu cenových hladín a obnovenie globálneho zlatého štandardu. Fed dokonca v snahe pomôcť Bank of England ešte v roku 1927 znížil úrokové sadzby aj napriek tomu, že akciový trh už zažíval silný boom.

Opätovné zavedenie zlatého štandardu sa nakoniec podarilo. Avšak iba na úrok obrovskej bubliny na americkom kreditnom a akciovom trhu. Keď táto bublina praskla, zlatý štandard odišiel na večnosť. Môžeme sa len dohadovať, čo by sa stalo, keby sa Veľká Británia po vojne rozhodla devalvovať britskú libru a zaviesť výmenný kurz voči zlatu na omnoho slabšej úrovni.

Poznámky