Prinášame vám ďalší článok z knihy Pravda a mýty o ekonomickej kríze.

V dvadsiatych rokoch minulého storočia si bol Fed vedomý finančných rizík plynúcich z nadmerného rastu akcií. Centrálna banka však bojovala s viacerými protichodnými cieľmi – za svoje hlavné ciele si zvolila stabilitu amerického dolára a cenovej hladiny.

Pri hyperinfláciách v Nemecku, Poľsku či Maďarsku a ekonomickej paralýze vo Veľkej Británii, boli Spojené štáty ostrovom pokoja. Cenová hladina sa v 20. rokoch prakticky nezmenila – ceny ostali za celú dekádu nezmenené. Túto politiku môžeme pripísať najmä úspechu guvernéra Fedu Benjamina Stronga, ktorý pozorne sledoval a následne operáciami na voľnom trhu ovplyvňoval vývoj rezerv komerčných bánk.

Avšak, tam kde sa inflácia prejavovala najviac, bol akciový trh. Jeho rast Fed znepokojoval, no väčšie zvyšovanie úrokových sadzieb bolo preň nerealizovateľné, keďže sa snažil pomôcť obnove zlatého štandardu vo Veľkej Británii. Keď zvýšil úrokové sadzby na 6% v septembri 1929, bolo už neskoro.

Likvidicionisti a prvá fáza krízy

Navyše, mnoho členov Fedu, ak nie ich väčšina, zastávali teóriu likvidicionizmu. Tá bola postavená na Rakúskej ekonomickej škole a hovorila, že nadmerný investičný boom musí vystriedať likvidácia, aby sa trh prečistil a opäť mohol začať udržateľne rásť.

Aj z tohto dôvodu prvé roky paniky Fed neprišiel so žiadnymi dramatickými stimulmi. V rokoch 1930 a 1931 Fed dodal cez operácie na voľnom trhu do systému menej peňazí ako v rokoch 1924 a 1927, keď prišlo k minirecesiám.

V roku 1930 pokleslo HDP v USA o 8,5%, ceny a mzdy však ostali relatívne stabilné. Absencia deflácie udržiavala pokles na akceptovateľnej úrovni, avšak situácia v bankovom sektore sa zhoršovala.  V roku 1930 skrachovalo 1350 bánk. V decembri sa k nim pridala štvrtá najväčšia banka – Bank of United States. Likvidačná špirála pokračovala. Ekonomike nepomohol ani Smoot-Hawley zákon, ktorý zvýšil clá a výrazne obmedzil medzinárodný obchod.

Nákaza a druhá fáza

Problémy v americkom bankovom sektore neboli pod kontrolou a rozširovali sa za pomoci ekonomického poklesu do celého sveta. V máji 1931 sa panika odštartovala v Európe krachom rakúskej banky Creditanstalt. Nasledovali obavy o udržanie zlatého štandardu v USA a nastal „run“ na americké zlato. Odliv zlata priniesol zníženie bankových rezerv v systéme.

Situáciu ešte viac zhoršil odchod Veľkej Británie zo zlatého štandardu v septembri 1931. Obavy o podobný krok zo strany USA spôsobili odliv až 15% objemu zlata v priebehu šiestich týždňov. Bankové rezervy poklesli o 22%. Fed bol donútený zvýšiť úrokové sadzby z 1,5% na 3,5%. Druhé kolo bankovej krízy bolo v plnom rozpuku. Skrachovalo 2294 bánk.

HDP pokleslo o ďalších 8,5%, nezamestnanosť vzrástla na 16% a pokles cien dosiahol takmer 10%. Týmto dramatickým poklesom cien sa prudko zvýšili reálne úrokové sadzby a dlžníci sa dostali pod ešte väčší tlak. Nákaza sa z bankového sektora šírila do reálnej ekonomiky. Počas roka 1931 skrachovalo 28,285 firiem.

Podobne ako centrálna banka, ani vláda do problémov počas rokov 1929-1931 nezasiahla. Prezident Hoover sa počas celého obdobia snažil o vyrovnaný rozpočet, čo si vyslúžilo kritiku ekonómov ako bol Keynes, ktorý videl za pokračujúcou krízou pokles agregátneho dopytu.

Dno a tretia fáza

Panika vrcholila v roku 1932. V júli dosiahol Dow Jones Index hodnotu 41,2 a od svojho vrcholu zo septembra 1929 stratil 89%. Ekonomický rast prepadol o ďalších 13%, inflácia poklesla o 11% a skrachovalo ďalších 1700 bánk.

Situáciu sa snažila upokojiť vláda pomocou Glass-Steagallovho zákona, ktorý zrušil nutnosť krytia dolárov v obehu zlatom (požiadavka 40%) a zaviedol možnosť krytia vládnymi dlhopismi. Fed okrem toho pristúpil k najväčším operáciám na voľnom trhu v histórii, keď vo februári až júli nakúpil vládne dlhopisy v objeme 1,1 miliardy dolárov. Touto operáciou zastavil pokles množstva peňazí v obehu.

Objem zlata však pokračoval v poklese a začiatkom roka 1933 prinútil prezidenta Roosevelta vyhlásiť bankové prázdniny a pozastaviť vymeniteľnosť dolárov za zlato. Ekonomika dosiahla svoje dno, keď poklesla na $57 miliárd oproti $105 miliárd v roku 1929. Nezamestnanosť presiahla 25%. Deflácia však skončila a s ňou aj problémy vo finančnom sektore.

Záver

Veľká depresia bola dlhodobý proces, ktorý trval takmer štyri roky. Pokles akciových trhov, ekonomického rastu, cien, zvýšenia hodnoty dlhov a ochrana zlatého štandardu, to všetko spôsobilo silnú negatívnu slučku, ktorá zničila likviditu a postupne aj solventnosť mnohých finančných inštitúcií a firiem. Dôvera vo finančný systém a chápanie ekonomiky sa otriasla v základoch.

Ukázalo sa, ako nestabilný dokáže byť finančný trh v situácii, keď sa začne likvidovať dlh v systéme frakčného bankovníctva. Následky neboli len ekonomické, ale aj politické. Dôvod, prečo sa dostal Hitler k moci, bol primárne následkom ekonomickej devastácie Európy po Veľkej depresii.

Poznámky

najnovšie najstaršie najhlasovanejšie
Advid

Dobrý deň. Takže z časti za to mohli aj nesplácané úvery?